Feel Good

Spoločenská objednávka je ten správny terminus technicus, ktorý potrebujete mať v hlave, keď si idete čítať tento text. Pretože v seriálovo-filmovom priemysle, a je jedno či ide o klasický Hollywood, alebo o streamovacie služby, už dlho zaznievajú hlasy, že v celkovej produkcii akosi nezaznievajú ženské hlasy. Že režisérske Oscary, Emmy, Zlaté glóby a ďalšie lapače prachu si väčšinou rozdajú muži. Podľa toho, ako sa na to chcete pozerať potom môžete veriť, že je to buď preto lebo maskulínny priemysel talentovaným ženám akosi nepraje, alebo že tie výnimočné autorky jednoducho nie sú k dispozícii v takom množstve, ako je to pri mužoch. Do tohto jablka džendžeru sa nechcem púšťať. Chcel som len vysvetliť, že na sviežu, súčasnu a aktuálnu produkciu ženských režisérok a/alebo scenáristiek tu jednoducho existuje veľmi silná spoločenská objednávka. A keď sa zjavila Phoebe Waller-Bridge, tak nielen že tú objednávku do bodky naplnila a za svoj seriál Fleabag pozbierala úplne všetky ocenenia, čo sa dali, až podaktorí mrnčali, že jej ich dávajú zasa len za gender a nie za tvorbu, ale ešte aj zásadne vykopla dvere ženským autorkám, ktoré môžu prísť po nej. 

Takže teraz tu máme Mae Martin, kanadskú komičku so standupovým pozadím, nebinárnym pohlavným zaradením, tridsiatničku neusadenú presne tak, ako sa to na tento vek patrí a tak ďalej, všetky atribúty onej spoločenskej objednávky si môžete odškrtávať jednu po druhej, od bezbrehého smútku slabo maskovaného hraničným cynizmom až po nie úplne štandardné sexuálne scény prezentované a diskutované v duchu maximálnej otvorenosti.

Jej seriál sa volá Feel Good a na Fleabag sa podobá skoro vo všetkom, okrem toho, že Mae, ktorá tiež hrá samu seba, dokonca aj jej postava má jej vlastné meno, rieši namiesto problémov heterosexuálneho hľadania duševnej a inej spriaznenosti, problémy homosexuálneho hľadania tých istých chimér. Samozrejme v základe na tom beztak nezáleží, čiže je to o tom istom - o živote slobodných ľudí okolo tridsiatky v modernom meste. 

Fleabag, nech si umrnčanci vykrikujú koľko chcú, bol vynikajúci seriál a všetky svoje ocenenia si zaslúžil. Feel Good teda naskakuje vo veľmi nezávideniahodnej pozícii - vchádza cez dvere vykopnuté niečim, čo sa bude len veľmi ťažko prekonávať, plus je vďaka svojim menšinovým odtienkom ešte ľahším terčom pre ľudí, čo tvrdia, že ide v prvom rade o angažované umenie a zároveň je téma moderného romantického života už taká prefláknutá, že je ťažké tam vymyslieť niečo nové. 

A Feel Good sa s tým celým troška aj trápi, ale len zo začiatku. Niekedy od druhej tretiny si postavy nájdu vlastné ukotvenie, charaktery sa prehĺbia a až do konca celej, zatiaľ jedinej série, to krásne drží pohromade aj so všetkými emóciami. Oproti Fleabag sa z toho stane síce menej vtipný, priam až nekomediálny, ale zato intímnejší a v dobrom zmysle slova obyčajnejší príbeh. Okrem romantických vzťahov sa samozrejme riešia kamarátstva, vzťahy s rodičmi a všetko to ostatné s čím sa cieľovka ľahko stotožní a ešte aj ocení eleganciu, kreativitu a občasný situačný humor.

Ak ste v cieľovke, je to určite pre vás. Ak sa vám páčil Fleabag (alebo Crashing), je to ešte viac pre vás, lebo toto je ako keby predkrm tej novej série Fleabagu, po ktorej už rok pištíte, aj keď vo finále Fleabag samozrejme ostáva neprekonaný. Rovnako je Feel Good pre vás, ak sa vám páčili seriály ako Love, alebo Lovesick a ďalšie súčasné matkinovky.