Fleabag

Phoebe Waller-Bridge. Som do nej. Nebudem sa tváriť, že to bola láska na prvý pohľad, naše prvé stretnutie bol pred pár mesiacmi jej seriál Crashing na Netflixe a ja som ostal nenadšený. Rozhodne ma to bavilo menej, než by som čakal vzhľadom k tomu, čo mi o PW-B hovorili iní ľudia. Ale tento víkend, presnejšie počas dvoch večerov, som si pozrel jej druhý seriál Fleabag, obe série naraz. Nakrútila ho po Crashing, je v ňom presne to, čo mi v Crashing chýbalo a naopak tam nie je nič z prízemného humoru, ktorý mi v Crashing vadil, a láska je na svete. 

Fleabag je seriál o dievčine, ktorá žije v Londýne, má 33 rokov, sestru, rodinu a všetko ostatné viacmenej presne v norme. A človek by povedal, že takých seriálov a kníh, teda príbehov o živote ako takom, kde sa nedeje nič extra výnimočné a naozaj, jediné čo sledujeme sú dni a osudy niekoho iného, rovnako nevýnimočného ako sme my sami, už vzniklo mrte, možno aj mrte a pol. Generačné príbehy sa tomu vraví, väčšinou sú predvídateľné a opakujú sa v nich variácie na tie isté situácie, lebo čo už sa dá extra kreatívneho navariť z udalosti, ktoré sa v nejakej podobe dejú skoro každému. Nuž, ale predsa sa občas podarí, zvlášť ak sa autorstva a v tomto prípade aj hlavnej úlohy ujme výnimočná, nebojme sa toho výrazu - geniálna, myseľ. 

Neviem si ani predstaviť, ako veľmi by som sa na Fleabag bavil, keby som bol tridsaťročná mileniálka, keby mi rozprával príbeh o mne samom. Lebo som štyridsaťročné husákove dieťa mužského pohlavia a teoreticky by ma špecifický druh problémov tridsaťročných žien mal celkom obchádzať, ale aj tak som Fleabag zhltol jak malinu, prípadne steak z Maliny. Niežeby to bola až taká veľká malina/Malina, dokopy 12 polhodiniek, ale aj tak. Na konci prvej série som ostal užasnutý, že ako rýchlo prešli tie tri hodiny. 

Fleabag je v prvom rade skvele napísaný seriál. Nie ani tak samotné situácie, tie sú, ako už vieme, pomerne bežné, ale jednotlivé dialógy skrížené s vnútornými myšlienkami hlavnej hrdinky. Tie prenáša divákom naoko v štýle Franka Underwooda z House of Cards, ale tu je to oveľa prirodzenejšie. Zo šiestich hodín, päť a pol sa deje humor, inteligentný a pichľavý a potom prídu momenty, keď sa všetok humor spontánne preklopí do vážnych polôh a tie naozaj bolia. Autenticita toho typu, ako si ju osvojil napríklad Bojack Horseman a presne k tomu seriálu si dovolím Fleabag postaviť na piedestál. Rovno z nuly do mojej osobnej top trojky všetkého, čo som kedy v televíznej tvorbe videl. 

V druhom rade, Fleabag je plný skvelých hercov. Samotná Phoebe je úžasná (neuveriteľné, čo všetko vie dať len výrazom tváre) a k tomu kopa známych britských tvárí plus Brett Gelman, ktorý tu hrá podobného slizáka ako hral v Love, čo je preňho asi hrozné, že sa narodil s tvárou takého odporného hajzlíka, ale keď mu na to napíšu rolu, steká z neho viac slín, než z Pavla Ruska. 

Vo finále je to vtipné, drsné, romantické, ňuňu, smutné, tragické, o nás všetkých a najviac špecificky o moderných mladých ženách. Predstava, že to celé pochádza z hlavy jednej osoby plus pár kolegov a kolegýň na mňa, ako na tiež občasného autora, pôsobí deprimujúco, ale ako diváka ma napĺňa neskonalým obdivom. Ak už ste si predplatili Amazon Prime kvôli Marvelous Mrs. Maisel, tak si ho nechajte ešte aj na Fleabag.