Tiger King

O Tiger Kingovi ste už určite počuli, minimálne ste videli memečka. A tešíte sa, ako si to pozriete lebo je to určite stehytrhajúco zábavné, absurdné, taký ten smiech nad nešťastím ľudí, ktorí sú všelijakí, ale zo všetkého najviac hlúpi a čokoľvek sa im deje, deje sa im to práve pre tú ich donebavolajúcu tupotu a nemusí nám ich byť ani trochu ľúto. A Tiger King taký z časti naozaj je. Z druhej strany je to brutálne smutný obraz sveta, ktorý dospel do trumpovského stavu, že každý môže tvrdiť, čo chce a je úplne fuk, či je to pravda alebo nie, lebo niekto, kto tomu bude veriť, sa už nájde a tým pádom možno čokoľvek vydávať za názor. 

Ale je to dobrý seriál hodný niekoľkých hodín vášho času? Opýtajme sa inak. Boii kedysi cirkusové freak show, kde davom ukazovali ľudí s rôznymi anomáliami dobrým a hodnotným trávením voľného času? Ak si na toto odpoviete áno, tak potom aj Tiger King vám dá po čom túžite. Lebo ono to nič iné ako moderná verzia freak show, s mierne detektívnou zápletkou, nie je. Pozorovanie jedincov s mentálnou anomáliou, v prirodzenom habitate, ktorý im dovolil ich talent rozvinúť do krásy, nakrútené pre presne ten mix posmechu a znechutenia na strane publika, ako zažívali naši predkovia, keď prišla do mesta klietka a v nej človek s hydrocefalom. 

Z celého tohto dokumentárneho žánru, ktorý by som pracovne nazval HĽSDZVAMSZTS (Hlúpym Ľudom Sa Dejú Zlé Veci Ale Môžu Si Za To Sami) je Tiger King naozaj najzábavnejším kúskom, čo som kedy videl. Zároveň ale aj naplytkejším a okrem tých pár absurdností, ktoré ste videli už v tých memečkách si z neho veľa neodnesiete. Na rozdiel napríklad od Making A Murderer, ktorý bol z podobného prostredia, ale bol úžasnou, strhujúcou a nervydrásajúcou sondou do amerického justičného systému, Tiger King je len dokumentom o živote svojského člena bielej spodiny, ktorý má svoju cieľovú skupinu, tak ako ju má každý z nás a bol by absolútne nezaujímavý, keby popri tom dokázal rešpektovať zákony a neskončil vo väzení. Bez tej kriminálnej časti, ktorá je však od začiatku jasná vďaka nelineárnemu rozprávaniu, by Tiger King mohol byť rovnsko dobre príbehom človeka, čo si sám pre seba mrmle na zastávke, lebo určite aj on by nám s jeho presvedčeniami pripadal na prvú celkom smiešny.

Nerobím si ilúzie, že by som niekoho týmto od Tiger Kinga odradil, nepozrieť si to sa stalo rovnako ťažké, ako nepozrieť sa smerom k dopravnej nehode, keď okolo nej prechádzate, ale garantujem, že aj ten výsledný pocit bude veľmi podobný.