House of Cards (6. séria)

Máte seriál, ktorého prvé tri série publikum milovalo natoľko, že sa stal fenoménom ďaleko za hranicami Netflixu a celospoločenskou témou. Úplný hype! Potom sa trošku boríte so štvrtou a piatou sériou, lebo nielen že očakávania sú enormné, ale každodenná realita sa stane skrz Donalda Trumpa natoľko absurdnou, že všetky vaše scenáristické hyperboly zrazu vyznievajú vcelku banálne, v praxi predstaviteľné a teda už nedokážu seriál utiahnuť samé o sebe. Ale ustojíte to so cťou, lebo tam máte hlavnú postavu, o ktorú sa dá hocikedy oprieť. No a potom zrazu vám zoberú aj tú hlavnú postavu, lebo z Kevina Spaceyho sa vykľuje sexuálny predátor a nedá sa inak, len ho neobsadiť a celú postavu Franka Underwooda vypustiť spolu s ním. Stále ešte ale musíte dodať šiestu sériu, čo je svinsky ošemetná situácia, ktorá dosť pravdepodobne ani nemá dobré riešenie, ale pokúsite sa. A ono to... wait for it... nevyjde. Ale že ani za mak. House of Cards 6 je ešte ďaleko za sklamaním. Je to možno až blbosť. Strata času to je určite. 

Claire bez Franka nefunguje. Napätie zmizlo, arogancia moci pôsobí skôr detinsky než šokujúco, dialógy plné akože tajomných odkazov medzi riadkami vyznievajú nevierohodne a celkovo je to nudná nuda. Najväčší problém je samozrejme celá tá vynútená úvodná premisa šiestej série - prezident Underwood sa v nej už nesmie objaviť. Jedné dobré scény sú s ruským prezidentom, väčšina ostatného, záver predovšetkým, je čisté zúfalstvo, ktoré ale ani nemožno nikomu vyčítať, lebo sa to lepšie možno fakt nedalo. Bez Underwooda je House of Cards fakt len čudná spomalená telenovela s nepochopiteľnými zvratmi. Toto keby Kevin Spacey onehdá tušil, že takto kruto potopí inak vynikajúci seriál, možno by aj v kľúčových momentoch nechal poklopec zapnutý.