White Gold

Všelijaké dni v živote človeka sú. Dokonca aj také, keď si sadá k seriálu a nechce od neho, aby postupne rozpletal komplikovanú sieť nelineárne pospájaných intríg a nechal ho uvedomovať si zásadné životné pravdy, ale oveľa radšej by len kus poctivej, pokojne aj jednoduchšej, avšak neprimitívnej, čistokrvnej zábavy.

Ak máte taký deň, môžete sa z novších vecí obrátiť na Unbreakable Kimmy Schmidt, Plebs, Crashing, Loaded alebo na White Gold. A White Gold nie je o dealeroch kokaínu. Je, prosím pekne, o partii podomových predajcov plastových okien z 80s, teda z doby, keď tento technologický zázrak, ktorý u nás poznáme až z prelomu tisícročí, natoľko pretváral exteriéry domov po celom Anglicku, až sa z toho stal ironický symbol svojej doby. 

Pre úplnosť treba dodať, že plastové okná zasa až takú veľkú rolu v celom seriáli nemajú. Hlavní hrdinovia by pokojne mohli zažiť veľmi podobné príhody aj pri predaji bambusových ponožiek, Herbalife, alebo životných poistiek, skrátka čohokoľvek, čoho priamy predaj vyžaduje onen konkrétny druh charakterového nastavenia. V skutočnosti je White Gold seriálom o životoch ľudí, ktorí sa živia odrbávaním a z toho vyplývajú všetky ich pracovné aj mimopracovné príhody. 

Seriálu teraz pribudla druhá séria, o trošku slabšia ako prvá, ale stále sú to pospájané skeče, kde viac ako na nejakej logike a zásadnom dramaturgickom oblúku záleží na momentálnej vtipnej pointe a hláškach, ktorými sa postavy väčšinou snažia urážať navzájom. Je to ľahké, dobre to odsýpa, precvičí to neslovníkovú angličtinu, netreba pri tom nijako zvlášť rozmýšľať, ale netreba sa ani hanbiť, že čo za grcaco-kakaco-ejakulačný humor to pozerám. White Gold ja tak britský, ako len vtipné seriály bývajú. Nič vám nedá, ale aj tak si pustíte ďalší diel.