OA

Zásadný rozdiel medzi dobrým a zlým mysterióznym príbehom je pre mňa v tom, že s tými dobrými si autori dali oveľa viac roboty, ako len prísť so šokujúcou zápletkou. Dobré mysteriózne príbehy majú vždy nejaké logicky konzistentné pozadie, niečo čo to mystérium aspoň čiastočne vysvetľuje, čo dáva odpovede na hríbovskú otázku "Prečo je to tak?". Zlé mysteriózne príbehy sú strata diváckeho času v dôsledku lenivosti ich autorov. Lebo vymyslieť haluz typu pásky, ktorá za 7 dní zabije každého, kto si ju pozrie, cestovania hore dole medzi dimenziami, alebo nemotivovaného zla prenášaného transplantovaným srdcom dokáže hocikto s trochou rozprávačského talentu. Ale dať haluz a potom v neuveriteľnom pote tváre okolo nej vystavať celý komplexný svet s vlastnou prísne aplikovanou logikou, to už chce obrovský talent a ešte aj kopu neodfláknuteľného úsilia. Zlé mysteriózne príbehy, napríklad Stranger Things, sú len také potemkinovské dediny pre efekt. Tie dobré, The Dark, Haunting of the Hill House, alebo The Leftovers sú komplexné mestá s pevnými základmi a inžinierskymi sieťami. 

A teraz som na Netflixe objavil vyslovene lakocinku z tej dobrej kategórie - seriál nazvaný jednoducho OA. Zatiaľ má dve série, ale celkový plán je vraj vymyslený na päťsériový Gesamkunstwerk. V základe je vcelku už prevarená zápletka, že náš svet je len jedna z možných verzií, naše rozhodnutia vlastne neustále vytvárajú nové a nové verzie a existuje spôsob, ako sa medzi rôznymi verziami sveta presúvať, ako prechádzať z jednej dimenzie do druhej a nachádzať sám seba v odlišných životných situáciách. Herečka hlavnej postavy je zároveň spoluautorkou celého príbehu a druhý autor je bratom basáka z Vampire Weekend, ktorý urobil veľmi podarenú hudbu. 

Čo je na OA fascinujúce je práve to postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, s ktorými takto vymyslený multidimenzionálny vesmír funguje. V pomalom plynutí deja si autori dávajú hrozne záležať na detailoch. Jasné, deju sa tam iracionálne veci, ale nie je ich nekonečné množstvo. Je to náš reálny svet s jednou či dvoma sureálnymi drobnosťami a tie sú dôkladne zasadené do celkového kontextu, presne v duchu "predstavte si, že...". OA má pochopiteľne vlastný dej aj bočné zápletky, ale celé prvé dve série sú vlastne taký kurz alternatívnej fyziky, trpezlivé vysvetľovanie ako funguje táto predstava sveta, čo sa v nej deje a prečo. Keby som žil v takomto svete a bol na strednej škole, toto by mi tam púšťali v rámci edukácie, aby som pochopil správanie sa vesmíru okolo seba.

OA je okrem toho ešte aj remeselne vynikajúco spravený. Keď vám prezradia spôsob, akým sa dá medzi dimenziami presúvať, bude to divácka zábava aj keď ho už desiaty krát zopakujú. Vynikajúco premyslené, dokonalo nakrútené, skvelí herci, ešte aj tí teenagerskí (Stranger Things, učte sa!) a pritom žiadne zásadné efekty alebo spektakulárne CGI scény. Presne tá kombinácia zábavy a obdivu k tvorcom, ktorú na dobrých seriáloch milujem. 

No a keďže rozdiel medzi prvou a druhou sériou bol dva a pol roka, celkovo máme teda postarané o zábavu cca do roku 2030. To už môže byť aj dobrý dôvod začať chodiť na preventívne prehliadky a celkovo sa starať o svoje zdravie, aby sme sa dožili finále.