Stranger Things 2

Nuž, takto, toto bude ošemetnejšie, jak keď vás Renča Zmajkovičová pozve do prezliekacej kabínky... Lebo Stranger Things je taká Zmajkovičová medzi seriálmi. Teda za predpokladu, že by existovala aspoň malá nádej, že Zmajkovičová si vlastne len robí srandu. Pri Stranger Things táto nádej našťastie existuje a tak veľmi záleží na divákovi nakoľko presvedčí sám seba, že v skutočnosti nesleduje televízne béčko na nedeľný podvečer, ale rafinovanú veľkorozpočtovú meta-hru plnú žmurkania na skúseného diváka a karikatúrnych postáv, ktoré sú však vďaka svojej paródii na paródie geniálne vtipné a nie len tak hlúpo smiešne. 

Všetci o Stranger Things teraz hovoria, lebo prvého novembra zavesil Netflix druhú sériu a vypuklo veľké binge-watchovanie. Tiež som sa ho zúčastnil, ale len tak opatrne z dôvodov vyššie aj nižšie uvedených. Ja totiž stále ešte neviem, čo sú Stranger Things zač. Čo viem povedať naisto: jednotka ma bavila viac. A teda jednotka ma nebavila nijak zvlášť v porovnaní o seriálmi ktoré ma naozaj bavili. Ale zároveň to je produkcia, že človek síce priebežne ohŕňa nosom, zažije pár diváckych kríz, pár výkrikov v štýle "No to si robia prdel!", ale nakoniec dá ešte jeden diel. A diel ku dielu, zrazú ma odpozerané obe sezóny, skoro 15 hodín kina. Je to ducharina, v hlavnej úlohe teenageri, čudné veci sa dejú v malom mestečku uprostred ničoho, celé je to zasadené do 80. rokov, tajné laboratórium otvárara brány do iných dimenzií a podobné veci. 

Zvlášť druhá séria je od polovice totálne predvídateľná a zvlášť druhá séria prekypuje hroznými klišé - chlapec si nechá neznáme zviera, kŕmi ho a z neho sa vykrije netvor - bitch, please! Čo je tiež v druhej sérii novým javom oproti prvej: miestami hrozné herecké výkony. Na to som nebol zvyknutý pri tomto druhu produkcie. Je tam taký Jonathan, čo hrá podobne ako keď politici SaS obchádzali Slovensko s divadelnou hrou o Bruseli. A tá čo hrá jeho frajerku na tom nie je oveľa lepšie. A nad to ešte je tam postava záporáka, ktorá je ale takou hroznou zbierkou povrchných stereotypov a hyperbol, že vždy keď je na scéne, seriál sa mení na frašku. To ma ako diváka mätie, lebo tak buď sa snažíme vytvárať napätie, tajomstvo a zimomriavky na chrbte, alebo parodujeme klipy Van Halen. Viem sa smiať a plakať naraz, ale neviem sa naraz smiať a báť sa. 

Avšak, akokoľvek pindajúc, dopozeral som to aj keď ma nikto nenútil a mohol som si namiesto toho začať iný seriál, otvoriť knihu, alebo ísť hrať automaty. Keď som už prekonal veľkú krízu priam až nasratie, na konci tretieho dielu, do konca to už šlo celkom ľahko. Pomohlo vypnúť mozog a brať to len ako zábavu, taká seriálová verzia šestákovej literatúry, ale profesionálne nakrútená, so skvelými kostými a celým tým 80s prostredím, pokiaľ by niekomu práve 80. roky chýbali. Každopádne, ak mám dostáť pôvodnému poslania tohto blogu a radiť, či sa nejaký seriál oplatí pozerať človeku, ktorý na podobné huncúctva má len obmedzené množstvo času, tak môj finálny verdikt je, že skúste Stranger Things 1 a druhú sériu si dajte, len ak budete z prvej totálnej nadšený. Pretože aj takí ľudia sú, dokonca aj v mojej bubline. Čokoľvek menej znamená, že dvojku už môžete pokojne vynechať a ak spravia trojku, čomu všetko nasvedčuje, tú už asi vynechám aj ja.