The Spy

Veľká škoda je seriálu The Spy. Krásny, podľa skutočnej udalosti nakrútený a v mnohých ohľadoch neuveriteľný príbeh, o tom ako sa v 60 rokoch podarilo Izraelu dostať svojho špióna až medzi samotné armádne a politické špičky znepriateľnej Sýrie, by mohol byť skvelý seriál, keby jeho tvorcovia chceli/vedeli využiť možnosti, ktoré im Netflix na rozprávanie ponúka. Mohol vzniknúť hlboko rozobratý dramatický príbeh plný detailov, s viacerými bočnými plánmi a jedným dominujúcim oblúkom, tak ako sa to stalo napríklad v prípade Narcos - voľné rozprávanie, ktoré nás neustále uchvacovalo svojou špecifickou formou a nechalo diváka, aby si všetko čo potreboval vedieť o dobe, živote a povahe Pabla Escobara sám odčítal z množstva viac či menej autentických scén. 

The Spy, obsadený hviezdnym Sashom Baronom Cohenom hrajúcim onoho izraelského špióna Eli Cohena, namiesto plnokrvného netflixovského formátu prišiel s minisériou v podobe šiestich ani nie hodinových dielov a do nich sa snažil natlačiť dej niekoľkých pohnutých rokov, počas ktorých musela hlavná postava prejsť všetkým od prvotného rozhodnutia, cez tréning, zdĺhavý proces získavania dôvery nepriateľov, až po svoj nevyhnutný koniec. A ak niečo naozaj nepraje dramatickej psychológii špionážneho žánru, tak je to skratkovitosť. Čiže namiesto toho, aby sme sledovali to najzaujímavejšie a zároveň najfascinujúcejšie na celej tejto geniálne drzej misii, čím mám na mysli tie postupné krôčiky, ktorými sa človek v cudzom svete snaží získavať bezhraničnú dôveru svojich paranoidných nepriateľov, tak vidíme len akési záblesky, ktoré všetko posúvajú dopredu po príliš dlhých skokoch. V jednom momente Cohen stojí v izraelskom konšpiračnom byte v Zurichu a v ďalšom je už z polovice dôveryhodným účastníkov večierka na sýrskej ambasáde v Buenos Aires. Následne blik a už je v Damašku, ďalší blik a synovec jedného z vrchných veliteľov sýrskej armády je jeho najlepší kamarát. Celá tá obávaná sýrska ostražitosť, ktorej sa izraelská rozviedka tak veľmi obáva a na ktorej má stáť napätie celého seriálu je redukovaná na karikatúrne momentky typu otázky, či Cohen vystupujúci pod falošnou identitou má dôveryhodmnú storku o tom, ako prišiel o rodičov a kde sú rodičia pochovaní. 

S takou peknou výpravou, hereckým obsadením a očividne aj rozpočtom by na dvojnásobnej ploche mohol byť The Spy oveľa lepším seriálom. Dobre to vidieť v porovnaní s anglickým seriálom The Traitors s podobnou témou, ktorý je síce rovnako dlhý, ale zároveň sa zaoberá oveľa menším časovým výsekom, takže je v ňom na všetko dosť času a divák nemá pocit, že mu len ukazujú diapozitívy z nejakej vzrušujúcej špiónskej historky. 

The Spy nie je stratou času. Pozriete si to, ak sa vám ráči, ale mohol by to byť oveľa lepší seriál, ak by sa tvorcovia nebáli, či by udržali divácku pozornosť, ak by do pavučiny budovania dôvery v tyle nepriateľa načreli oveľa hlbšie.