Joker

Nie som fanúšik komixov prevedených na plátno. Všetci tí Ironmanovia, Avengeri, Supermani, X-meni a čo ja viem čo ešte ma obchádza veľkým oblúkom. Jediná výnimka sú filmy o Batmanovi, odkedy sa série láskavo ujal Christopher Nolan, Temný rytier predovšetkým. Tie nielen že akceptujem, ale považujem ich za vynikajúce filmy, obdivujem ako sa podarilo v obyčajnom komixe o zhýralom miliardárovi v smiešnom ušatom preobleku nájsť oveľa širšie, univerzálne ľudské princípy a urobiť z neho naozajstné filmy, ktoré by fungovali aj bez akčných scén, plášteniek a všetkých tých žánrových klišé. Skrátka, na komixových adaptáciach mám rád presne to, čo na nich priaznivci komixov neznášajú - odchádzanie od pôvodnej predlohy, komplikovanie, spomaľovanie, prehlbovanie a konverzovanie. No a v tomto duchu Joker, ktorý pred pár dňami prišiel do kín, je absolútne vyrátaný pre moje divácke preferencie.

Šiel som na to bez toho, aby som si čokoľvek o filme prečítal vopred. Vedel som, že sa to volá Joker a tak nejak som očakával, že to teda bude storka z batmanovského vesmíru. Ako film začal, začalo aj moje mentálne dobrodružstvo s ním, v rámci ktorého som niekoľkokrát radikálne zmenil predstavu o tom, na čo sa vlastne pozerám. Od začiatku a ostane to tak dobré dve tretiny filmu, je Joker príbeh o chlapíkovi s duševnou poruchou, živoriacom na okraji spoločnosti. Žije s mamou, privyrába si ako nájomný klaun, keď v mejkape stojí na ulici a drží tabuľu, alebo zabáva deti v nemocnici, sníva o kariére standup komika, trpí nekontrolovateľným smiechom a je to vo všeobecnosti ten čudný človek, aký sa aj hocikde v reálnom živote rozpráva sám so sebou na autobusovej zastávke, kričí na neviditeľných ľudí a všetci ho obchádzame, lebo aj keď tušíme, že by potreboval pomoc, ide z neho strach a nepredvídateľnosť. Niekedy po desiatich minútach sa dozvieme, že jeho príbeh sa odohráva v Gotham City, čo je prvé a na dlho jediné stotožnenie s batmanovskou tematikou. Stále to však je oveľa viac Voľný pád, seriál Kidding alebo Birdman, než batmanovský film. Niekde od polovice som bol presvedčený, že som na filme, ktorý využíva pozvoľna sa objavujúce batmanovské reálie, väčšinou len v podobe mien, ako čisté žmurkanie na diváka, naťahovanie ľudí, ktorí prišli na Jokera v očakávaní komixovej zábavy a namiesto toho dostávajú vážnu psychologickú drámu, na akú by ich inak nikdy v živote nedostali. Je tam postava, čo sa volá Bruce Wayne, ale pokojne by sa mohla volať aj úplne inak, zdanlivo to po väčšinu času nemá na samotný film žiaden vplyv. 

No a potom príde veľké finále a všetko sa spojí. Nie je to žiadne spoilovanie ak potvrdím, že Joker je naozaj film z batmanovského vesmíru. Okrem toho, že je to samostatný príbeh človeka opísaného vyššie, je to zároveň backstory zloducha Jokera, rozprávanie o tom, ako sa Jokerom stal - v čase, keď bol Bruce Wayne ešte malý chalanko a obaja jeho rodičia žili. Vo výsledku sedíte v kine na skvelom filme a potom zrazu zistíte, že nad tým všetkým sledujete niečo, čo pasuje do iných filmov, ktoré ste už videli. Seriózne, tak ako som si dve hodiny vravel, že toto je hrozne dobre spravené, napísané a geniálne zahrané, tak som poslednú polhodinu hyperventiloval čistým nadšením, ako to dokonale sedí do celej batmanovskej ságy. Najlepšie na tom je, že to všetko sa dialo popri tom, ako som si uvedomoval, že hlboko nesúhlasím so samotným morálnym posolstvom, ktoré sa mi film snaží odovzdať. Mohol by som popri tejto recenzii napísať ešte oveľa dlhšiu polemiku, ako si myslím že Joker vo svojej kritike spoločnosti krivdí oveľa viac nám ostatným, než archetypu ľudí, ktorých stelesňuje postava Jokera. A napriek tomu si myslím, že je to úžasný film, jeden z najlepších, aký som za posledné roky videl. Adaptácia komixu, ktorá by fungovala aj ako komorné divadlo, alebo rozhlasová hra. Treba vidieť a je úplne fuk, či máte radi komixové adaptácie, alebo ich nemôžete ani cítiť. S Batmanom aj bez neho, s Jokerom ako arcizloduchom, aj s Jokerom len ako prezývkou pre obyčajného čudáka, je to geniálny film.