The Dig

The Dig je nový film v ponuke z najvrchnejšieho šuflíčka Netflixu. Kulisou mu je anglický vidiek krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Dušubalzamujúci pokoj sa mieša s nervozitou neistoty čoraz intenzívnejšie visiacej vo vzduchu. Archeológ Basil Brown zaklope na statku pani Prettyovej, pretože pani Prettyová má na pozemku niekoľko nepreskúmaných,  umelonavŕšených mohýl, o ktorých predpokladá, že by mohli byť stáročia starými pozostatkami predchádzajúcich obyvateľov tejto časti Anglicka. 

The Dig začína ako keby mal byť filmom o láske bohatej, avšak chorľavejúcej vdovy a šarmantného, avšak ženatého archeológa. Vzhľadom k nádhernej kamere, skvelým hercom a celkovo špičkovej produkcii by to aj v tejto verzii bol nepochybne parádny film. Ale v skutočnosti je to film naozaj primárne o archeológii, respektíve o jednom z najzásadnejších archeologických objavov v histórii Albionu. Predlohou mu boli skutočné udalosti - príbeh skutočného archeológa, ktorého zásluhy až donedávna história akosi vynechávala a The Dig, rovnako ako jeho knižná predloha sa to snaži napraviť presne tým istým spôsobom, akým sa v poslednej dobe objavilo niekoľko výborných filmov o živote a zásluhách matematika Alana Turinga. Samozrejme, zároveň to je sčasti aj o láske, duchu doby a živote ako takom, ale o tom sú koniec-koncov všetky dobré filmy.

Prečo ho chcete vidieť, aj keď vám je archeológia v princípe ukradnutá, dokonca aj vtedy keď toho archeológa hrá Voldemort osobne? Pretože je to krásny film, krásny v tom najpríjemnejšom zmysle slova. Mohol by to byť gýč, ale nie je, i keď občas veľmi umne balansuje na čiare. Je to bezchybne nakrútený príbeh plný pokojnej atmosféry, rozbaľujúci sa v príjemnom tempe, bez prudkých zvratov a vyvolávania divákovej úzkosti. Na jeho konci budete nielen o kúštik múdrejší a starší o dve hodnotne strávené hodiny, ale ešte aj budete mať pocit, ako keby vás niekto horkosladko objal. A to hovorím ako autor Cynickej obludy.