Giri/Haji

Neviem, prečo som to tak dlho obchádzal, ale vec sa má tak, že seriál Giri/Haji na mňa z ponuky Netflixu žmurkal už niekoľko mesiacov a ja som si z nejakého dôvodu myslel, že to nie je pre mňa. Možno ten názov, ktorý evokoval, že to bude ďalšia ázijská čudnosť, akých je na Netflixe hafo a väčšinou očakávajú diváka so špeciálnou záľubou v tomto kinematografickom regióne, čo ja nie som, alebo to bolo tým perexovým obrázkom, ktorý vyzerá, že aha ďašia béčková strieľačka, ani sa neunúvaj. A ja som sa neunúval až keď som na Giri/Haji nenarazil v nejakom zozname najlepších nedocenených seriálov súčasnosti a zrazu mi došlo, že by som tomu predsa len mal dať šancu. Tak som teda, naveľa naveľa dal.

A výsledok? 

Jedna z najlepších vecí, aké som za posledný rok (a hádam aj viac) videl. 

V prvom rade, Giri/Haji je oveľa viac britský, než japonský. To, čo je v ňom japonské je urobené pre európskeho diváka, takže je to seriál pre fanúšikov premakaných britských kriminálok a thrillerov, čo teda presne ja som. Slovo "premakaných" vo význame "úžasne domyslených" je tu obzvlášť namieste. Giri/Haji je scenáristický klenot. Na to, že má len osem dielov, sa v ňom osudy postáv dokážu prepliesť fascinujúco hlbokým spôsobom. Predstavte si to keď v Pulp Fiction všetky tri poviedky navzájom čerpajú jedna z druhej a na konci máte pocit, že o každej z hlavných postáv môžete napísať bakalárku. Toto je presne prípad Giri/Haji, rovnako ako to bol prípad nemenej brilantne vystavaného a tiež britského seriálu Top Boy. Ten navyše pripomína aj tým, ako sa v ňom dej striedavo odohráva v dvoch úplne odlišných kultúrach, všade sa udeje hrozne veľa a všetko to dáva dokonalý zmysel. Giri/Haji vzdáva priam posvätnú úctu celkovému dramatickému oblúku a uzatváraniu otvorených koncov. Ako ho tak pozeráte a výborne sa bavíte na všetkých tých mikroscénach so skvele napísanými dialógmi, postupom času vám dochádza, že vás tvorcovia nevystavili jedinému zbytočnému záberu. Všetko, čo vidíte má svoj význam a ten pocit, keď na úplnom konci celá skladačka do seba zaklikne je normálne euforický. Takto sa to má robiť! Prečo to ostatní nevedia? No, možno preto, že je to hrozne ťažké urobiť to takto dokonale. 

Nejdem vám ani hovoriť o čom Giri/Haji vlastne je, lebo to nie je až tak podstatné. Podstatné je to geniálne remeslo, ľahkosť s akou sa seriózna dráma mieša s humorom, napätie so smiechom, vážne charaktery s komickými postavičkami. Hrajú v tom vynikajúci herci, kamera je taká, že hocijaký záber si pauznete, môžete rovno vytlačiť a zavesiť na stenu, soundtrack, atmosféra, všetko ako má byť. K tomu ešte dva bonuy - Kelly Macdonald (Diana z Trainspottingu) drmoliaca ľúbozvučnou škótštinou na ploche aspoň štyroch hodín a prekvapivé spracovanie záverečnej vrcholnej scény, pri ktorom najskôr pozeráte jak puci, ale wtf sa rýchlo zmení na ó, áno. 

Treba vidieť, včera bolo neskoro.