The Two Popes

Keby sa Oscary za minulý rok udeľovali aj v kategórii Najpreceneňovanejší film roka, rozumej film pri ktorom je najväčší rozdiel medzi tým, ako ho kadekto kadetate vychvaľuje a tým, aký úplne obyčajný a nevýnimočný film to v skutočnosti je, môj favorit by bol až do uplynulého víkendu Scorseseho The Irishman. Ale bolo by to troška nezaslúžené, lebo Irishman je dobrý film, výrazne lepší než priemerný a problém bol skôr v tej úplne ustrelenej adorácii, za ktorú môže viacero faktorov a najviac PR aura Scorseseho finálneho Gesamtkunstwerku, čo je démon pred ktorým sa je extrémne ťažké neskloniť. Ale tento víkend som, s miernym oneskorením, ako keby som tušil, že sa niet kam ponáhľať, našiel naozajstného favorita, film vychvaľovaný len o malú piaď menej než The Irishman, ale zato film oveľa slabší, normálny televízny priemer, aké chodia v neďeľu poobede na Dvojke a každému sú po zásluhe ukradnuté.

The Two Popes. Dvaja pápeži, aké nápadité, je o dvoch pápežoch. Inšpirovaný skutočnými udalosťami, teda aspoň potiaľ, že naozaj pred pár rokmi z vedenia kresťanstva odstúpil Ratzinger, napriek tomu, že bol ešte celkom jasne živý a to je u odchádzajúcich pápežov nanajvýš nezvyčajné. Na jeho miesto prišiel Bergoglio, ktorý tam je dodnes. Dve hodiny filmu sa väčšina času sústredia na obdobie keď sa ten starší rozhodoval či naozaj odísť a keď sa rozhodol, tak sa s tým novším o tom dlho a veľa rozprával. Tiež jedli pizzu a pili Fantu. Pomarančovú. 

Dvaja pápeži sú konverzačka, rozhlasová hra akurát v opulentných kulisách Sixtínskej kaplnky a okolia. Absolútne nič nemám proti filmom postavených na rozhovore a absolútne nič nemám proti filmom a seriálom z vatikánskeho prostredia. Young Pope s Judom Lawom napríklad je absolútne skvelý kus originálne spracovanej témy, strhujúca zábava a predsa tam nie nič viac, než rozhovory ľudí vo Vatikáne a flashbacky do minulosti. Presne ako v The Two Popes. Teda až na tú originalitu, hĺbku, intelektuálne dobrodružstvo a tak celkovo zábavu. 

Dvaja pápeži sú dve hlavné veci. Dvojhodinová adorácia nového pápeža hraničiaca s čaputovským budovaním kultu osobnosti a potom dvojhodinový prúd najväčších klišé z kategórie katolíckych a všeobecne náboženských dišpút a dilem. Tí dvaja v podaní Anthonyho Hopkinsa a Jonathana Prycea hovoria veľa, predstavujú rozpory v ponímaní kresťanstva, akože si ich vysvetľujú, ale používajú pri tom argumenty, ktoré všetky zazneli niekde v prvom semestri predmetu Náboženská filozofia na ľubovoľnej okresnej univerzite. Tak nejak, keď už teda zobrazujeme myslenie pápežov, by som očakával, že sa z ich hláv dozviem viac ako z rozhovoru dvoch dedinských kňazov recitujúcich namemorované tézy, antitézy a syntézy. Povedané inak, keby teraz niekto nakrútil dvojhodinový, skvele obsadený film o posledných rokoch života Kurta Kobaina, bol by som veľmi sklamaný ak by v ňom nebola reč o ničom inom, než o Smells Like Teen Spirit. Vrcholom nad tým celým floskulovaním je ešte bonusová dávka alibizmu v momente, keď mali tvorcovia, cucajúci si po celý čas z prsta všetky tie dialógy, ktoré zazneli len medzi štyrmi očami a nemajú ich odkiaľ vedieť, konečne možnosť prísť s kusom kontroverzie a namiesto toho predmetné vety zo strachu, že by sa mohli dotknúť oficiálneho vatikánskeho PR, veľmi detinsky vypípali. To je moment, ktorý film presúva z RTVS na TV LUX. 

The Two Popes je buď film určený ľuďom, čo o kresťanstve v živote nepočuli, alebo ľuďom natoľko kresťanstvom posadnutým, že už to samotné prostredie, kostýmy a omieľané banality im v mozgu spúšťajú procesy pocitu instantnej gratifikácie. Pre ľudí medzi tým je to nuda a jediné východisko je pozerať sa na to, ako na to komédiu, pretože ako komédia Dvaja pápeži fungujú oveľa oveľa lepšie, než ako vážny film. Vziať momenty, ktoré sú vtipné úmyselne, prihodiť k nim tie, ktoré sú vtipné nechtiac a zrazu je z toho niečo pozerateľné, čo vás bude tie dve hodiny baviť. Nevravím, že je to úplný The Room, ale miestami, najmä keď sa tlačí na pílu náboženského dobra, jeho významu pre svet a Bergogliovej svätosti sa to tým smerom uberá. Výsledkom sú nechcené pythonesky. 

Ale samozrejme, aby som nezabudol, Anthony Hopkins je tam absolútne geniálny. Jeho Ratzinger je viac Ratzinger, než naozajstný Ratzinger. Cena pre najlepšieho herca by teda mohla vyvážiť cenu za najpreceňovanejší film a všetci by boli spokojní. Byť to však film s menej exkluzívnym obsadením, je to nezaujímavé béčko so smiešne propagandistickým podtónom.