The Irishman

Netflix definitívne zobral kinám všetku exkluzívnosť, ktorou sa desiatky rokov opájali. Môže si sám pre seba dovoliť Scorseseho a dať mu rozpočet na plnohodnotný veľkofilm, na aký je pán režisér zvyknutý, ešte aj kompletne s de Nirom, Al Pacinom a asi desiatimi ďalšími hviezdnymi hercami. Koniec rozdeľovania na kinofilmy a druhotriedne nekinofilmy bol za dverami už dlhšie, najmä preto že na strane zlepšujúcej sa nekino produkcie boli v popredí predovšetkým seriály, ale Irishman má v tomto nepochybne symbolickú hodnotu. Skvelé, veľké filmy za mesačné predplatné v cene jedného kinolístka sa stávajú štandardom domácej zábavy. Do kina sa bude čoraz viac chodiť už len na efekty vyžadujúce veľké plátna a priestorový zvuk a predpokladal by som, že dramaturgia veľkých hollywoodských štúdií sa tomu veľmi rýchlo prispôsobí. 

Irishman je priam esenciálnym Scorseseho filmom. Jeho herci, jeho jazyk a predovšetkým jeho obľúbená mafiánska téma - tentokrát s epicentrom v osobe Franka Sheerana, skutočnej postavy prominentného nájomného vraha mafie ovládajúcej americkú povojnovú spoločnosť. Má tri a pol hodiny, čo by v kine mnoho ľudí hádam ani neobsedelo (aj keď samozrejme, hrá sa aj v kinách), ale doma to s prestávkou na záchod a priebežne dopĺňané slnečnicové semiačka to nie je najmenší problém. Napriek epickej minutáži, Irishman od diváka očakáva, že už sa aspoň čiatočne orientuje v problematike, že vie kto bol Jimmy Hoffa a je oboznámený s reáliami americkej dobovej politiky. Film mnohé z toho úplne samozrejme používa ako pozadie, na ktorom sa v množstve dokonale napísaných konverzácií odohrávajú čisto osobné príbehy jednotlivých postáv a ak nemáte ani základný ánung o Hoffovi a podstate jeho odborársko-kriminálnej činnosti, odporúčam pred Irishmanom doštudovať na Wikipedii, alebo si aspoň pozrieť rovnomenný fim Dannyho de Vita z roku 1992. Dve tretiny Irishmana sa totiž točia práve okolo Hoffu a interného odborárskeho boja o moc po jeho prepustení z väzenia. 

Nad vykresľovanímn dobových udalostí, samozrejme decentne prispôsobených a primyslených celkovému umeleckému zámeru, je Irishman filmom o pomaly sa míňajúcej povojnovej generácii, o odchádzajúcom spoločenskom modeli so špecifickými predstavami o postavení mužov a žien a predovšetkým o starnutí, ktoré s tým všetkým súvisí. Je to tak trochu Kominsky Method, ale vo forme filmu a bez humoru. Na rozdiel od niektorých z najznámejších Scorseseho filmov, Irishman neberie také ohľady na diváka, v podstate je svojim ponorom asi najmenej mainstreamovým filmom, aký som kedy od Scorseseho videl. Má zvláštne posúvania deja v čase. Príbeh sa zrýchľuje a spomaľuje v občas dosť neočakávaných momentoch a rozhodne proti logike, na akú sme zvyknutí napríklad z Vlka z Wall Street. Celý Irishman je oveľa viac o pocitoch, než o udalostiach, zastavuje sa na všelijakých nepodstatných detailoch a vzápätí úplne preskakuje veľké udalosti. Tri a pol hodinová značne sentimentálna rozprávka, v ktorej veľmi zlí ľudia vyzerajú ako sympatické bytosti spomínajúce na mŕtvy svet, ktorý pomáhali utvárať. 

Irishman je filmom starnúceho režiséra, rozhodne nie jeho najlepší, ale pravdepodobne najosobnejší. Scorsese testujúci, či ste naozaj celé tie roky boli fanúšikmi jeho samého a jeho vlastného videnia sveta, alebo len fanúšikmi jeho schopnosti efektne rozprávať príbehy a ilustrovať dejové zvraty neočakávanými originálnymi spôsobmi. Pokojne sa môže stať, že vás v tej nekonečnej minutáži a množstve konverzácii niekde cestou stratí a nájde vás až na konci.