Kazuo Ishiguro - Malíř pomíjivého světa

Malíř pomíjivého světa je moja druhá Ishigurova kniha. Tá prvá bola Never Let Me Go, čítal som ju minulé leto a mám to kus prehodené, lebo tá bola z roku 2005 a tento Maliar je druhý román Ishigurovej kariéry, napísal ho ešte v roku 1986. A keby som ich porovnával niekde po prvých sto stranách, neveril by som, že môžu byť od toho istého autora; neviem si ani celkom predstaviť dve ešte odlišnejšie knihy. Pravdupovediac, po prvých sto stranách, v očakávaní moderného, európsky pôsobiaceho románu, som celkom aj spochybňoval dôvody, ktoré ma viedli vziať si do kufra práve túto knižku.

Ishiguro sa narodil v Nagasaki, ale od šiestich rokoch vyrastal v Anglicku, má klasické západné literárne vzdelanie a nebyť mena, na Never Let Me Go by ste v živote nespoznali, že ju napísal niekto pôvodom bližšie k Harukimu Murakamimu, než napriklad Nickovi Hornbymu. Zato Malíř pomíjivého světa je tá najjaponskejšia vec, ktorú som kedy dočítal a to som prečítal väčšinu Murakamiho tvorby. Japonskejšia bola už Žena z dún od Kóbóa Abéa, ale tam som sa nedostal cez prvých 20 strán. 

Ishiguro píše o Japonsku tesne po 2. svetovej vojne. Očami nanajvýš tradicionalisticky a predvojnovo založeného maliara Oneho rozpráva viac atmosféru, než príbeh toho miesta, tej doby a konfliktu, a rôznych prístupov k vyrovnávaniu sa s tým celým. Predstavte si knihu rozprávanú vašim patriarchálne vychovaným, konzervatívnym pradedkom a celé to znásobte aspoň stokrát, lebo toto celé je nad to všetko ešte obraz starého Japonska, ktorého tradicionalistické rodinné maniere, absolútna autorita mužov a starších nemá obdoby v ničom, čo by sa za posledných sto rokov dalo vypozorovať v Európe. A zároveň si predstavte príbeh nejakého vzorného oddaného komunistu, uznávaného predrevolučného človeka, ktorý sa po roku 1989 musí vyrovnať s novou dobou, vlastnou minulosťou a samozrejme ešte aj to mnohokrát zmultiplikujte japonským faktorom, krvavou vojnou, zahanbujúcou porážkou a prestreleným nacionalizmom. Generačné rozprávanie ako vyšité. 

A čo je najlepšie, tých prvých sto strán klame telom. Ich skostnatelý jazyk a všadeprítomný formalizmus je len Ishigurov spôsob akým do zdanlivo bezchybného obrazu váženej hlavy rodiny priniesť veľmi rafinovaným, priam podprahovým spôsobom závan plazivého zla s koreňmi v minulosti. Až v druhej tretine knihy sa Ishigurove rozprávačstvo z 80. rokov a to z nultých rokov 21. storočia spoja v odkaze na rovnaký úžasný talent. V poslednej tretine, bez toho aby za celý čas bolo aspoň jediný raz naň ukázané prstom (koniec koncov celý čas rozpráva len starý pán Ono) je všetko napätie úplne zrejmé, všetok zápach jasne vyrážajúci a čitateľ vlastne ani nevie, kedy sa to tam zjavilo. Však išlo len o to, že hľadá ženícha pre svoju dcéru. V tomto je Ishiguro, ak môžem súdiť z dvoch jeho kníh, totálny majster. Nenápadnosť ako prostriedok budovania silného príbehu. Neviem či nejaký napísal, ale hrozne rád by som si v jeho podaní prečítal horror, alebo aspoň detektívku. Nateraz sa idem postupne tešiť, žo všetkého čo už vyšlo.