Dracula

Stokerov Dracula bola prvá naozajstná kniha, ktorú som kedy prečítal. Dovtedy som dával Troch pátračov a tak, ale to je detská literatúra a keď som ako desaťročný otvoril Draculu, okamžite mi bol ten rozdiel zjavný. Odvtedy som ten príbeh ešte párkrát čítal a videl v množstve adaptácií, takže mám k nemu špecifický, priam citový vzťah. 

Práve vďaka tomuto špecifickému vzťahu som bol vcelku nadšený, keď som si pozrel prvý diel najnovšieho spracovania jedného z najstarších knižných príbehov histórie. Steven Moffat, ten ktorý pred pár rokmi prostredníctvom seriálu pre BBC vzkriesil Sherlocka Holmesa a z Beneticta Cumberbatcha urobil vychyteného herca, si vzal draculovskú tému do pazúrov veľmi sviežim spôsobom a po hodine a pol prvého dielu, na samom jeho konci, prostredníctvom jednej z postáv veľmi jasne naznačil, že má v úmysle prísť s akousi draculovskou back-story, vysvetliť pravidlá draculovského sveta, ktoré Bram Stoker predstavil ako axiomy a nikto sa nimi zvlášť nezaoberal. Skrátka sa malo za to, že Dracula sa bojí kríža, priameho slnka a keď chce vojsť do príbytku, potrebuje pozvanie. Z týchto troch vecí sa stali nemenné pravidlá celého upírskeho žánru. Boli ctené, parodované, ale nikdy nie vysvetľované. A tu zrazu slečna van Helsingová uprostred miestnosti v budapeštianskom kláštore, ktorý bol v skutočnosti miestnosťou niekde v Banskej Štiavnici, hovorí že draculove axiomy musia mať jedno spoločné vysvetlenie. Ok, v tomto momente ma seriál mal na svojej strane. Lebo áno, chcem spoznať spoločného menovateľa všetkých tých troch draculovských idiosynkrázií, chcem elegantné kreatívne vysvetlenie prečo je to práve tak a ak mi sľúbite, že mi ho v ďalších troch hodinách dáte, tak si tie tri hodiny pozriem s obrovským očakávaním. 

O tri hodiny, množstvo krvi, pekných efektov, silnej kamery a prekvapivého množstva dobre padnúceho humoru neskôr...

Seriál Dracula je sklamanie ako sviňa. Prvý diel je super, druhý je tolerovateľný, lebo ho chápeme ako predmostie k veľkým veciam záverečného dielu a tretí diel je úplná, samoúčelná hlúposť, pričom faktor hlúposti a sklamania narastá s blížiacim sa koncom a záverečná scéna, ktorá teda má konečne priniesť tie scenáristické odpovede je štyriapol hodiny odďalovaným veľkolepým orgazmom sklamania. Ako keby to písali priebežne s nakrúcaním, neustále dúfajúc, že časom, keď už to bude nevyhnutné im niečo napadne, ako sa krásne elegantne vyrovnať s tým, čo scenáristi v prvom dieli nasľubovali a ono nič. Tak to dokrútili s nejakou čudesnou coelhovinou a síce to nedáva zmysel, ale kamera je zasa krásna, takže si to možno nikto nevšimne. 

Celý Moffatov Dracula, tak ako sa to stalo v neskorších sériách Sherlocka a presne tak, ako sme to mohli pozerať v ostatných dvoch sériách Black Mirror, s ktorým tento Dracula zdieľa záľubu vo vizuálnom manierizme, je utopený v topornej snahe priniesť príbeh tak ohurujúci, že sa pre samé ohúrenie zrúti sám do seba a namiesto obsahu ponúka len formu. 

Škoda preveliká. 

Ak chcete, pozrie si prvý diel, je suverénne najlepší a ako bonus nakrútený na Orave a v Štiavnici, a potom už to je vedomý hazard s vašim vlastným časom a očakávaniami.