Možnosti milostného románu

Keď mal český spisovateľ Jan Němec 28 rokov, zoznámil sa s dvadsaťročnou Ninou. Dali sa dokopy, on ako vychádzajúca hviezda brnenskej bohémy, doktorand sociológie a redaktor, ona ako študentka bohemistiky, ktorú stretol na jednej zo svojich prednášok. Po piatich rokoch sa definitívne rozišli a Jan ostal na tej horšej strane asymetrickej lásky. Viacerí, ak skôr či neskôr náhodou aj nie úplne všetci, sme boli v jeho situácii. Bolí to bolesťou, na akú nič nezaberá, vie to trvať hrozne dlho, človek tak strašne túži po nejakom prijateľnom vysvetlení, po čomkoľvek sľubujúcom definitívne uzavretie a zahojenie trpiacej duše, že je po čase ochotný urobiť čokoľvek. Napríklad o tom celom napísať knihu. Sám som sa nie tak dávno myšliekami na knihu v podobnej trýznivej situácii zaoberal, ale nakoniec som sa do toho nepustil. Jeden môj kamarát takú knihu napísal, ale podarilo sa nám ho, napriek/vďaka tomu, že to bola dobrá, surová, neľútostná a sakra osobná kniha odhovoriť od jej vydania. Jan Němec takú napísal a od jej vydania ho nikto neodhovoril, i keď je z jej čítania zrejmé, že sa asi viacerí aj pokúšali. Pod názvom Možnost milostného románu tá kniha teda nakoniec pred pár mesiacmi vyšla. A keďže Jan Němec nie je len tak hocikto, ale držiteľ literárnej ceny Európskej únie za svoj debut Historie světla, Možnost milostního románu, ako jeho dlhoočakávaná druhá veľká kniha, sa automaticky zaradila medzi literárne udalosti roka.

Problémom zlomeného srdca a zraneného ega ako základu knižného príbehu je rozpor medzi tým aké autentické, osobné a jedinečné sa človeku myšlienky, v ktorých je celé mesiace utopený ako Artax v bažinách smutku, zdajú a ich skutočnou banálnosťou, bežnosťou a všeobecnou platnosťou. My, ľudské zvery väčšiou trpíme plus mínus rovnako, takže jednak s maximálnou hĺbkou aj ostrosťou už boli všetky súvisiace bolesti spracované dávno pred nami a dvak, čitateľ ktorý ich už niekedy zažil sám sa ani zo sebalepšieho popisu nemá veľmi čo nové dozvedieť. Takže rozchod a jeho prežívanie je, práve pre jeho univerzálnu zrozumiteľnosť, pomerne ľahké umiestniť do ľubovoľnej časti deja, ale je v 21. storoči prakticky nemožné urobiť z toho dej samotný a vo výsledku napísať dobrý román. Čo je myslím aj odpoveď na otázku, ktorú si Němec už len samotným názvom knihy kladie.

Problém s otrepanosťou námetu, ktorého si je ako podkutý a vysokonadpriemerne sčítaný jedinec, v plnej miere vedomý, sa rozhodol vyriešiť postmodernou a exprimentami s rôznymi formami rozprávania, zamlčovania a mlženia. Sám to opakovane priznáva, súčasťou knihy je dokonca novinársky rozhovor so sebou samým, vlastné kapitoly prekladá úryvkami z diel iných autorov, neustále trúsi nápovedy s akými velikánmi ho máme porovnávať, keby sa nám náhodou zdalo, že celý ten mišmaš nemá hlavu a pätu. Pretože vo finále nemá. Tak ako by ich nemal Duchampov pisoár, keby ho pod svojim menom ako novinku vystavil dnes niekto iný, ani Cortázarovo Nebo, peklo, raj, keď ho z pôvodného Paríža a Buenos Aires, o päťdsiat rokov neskôr Jan Němec premiestnil do Brna a Krakova a dooblieval množstvom ďalšieho obsahu, sčasti silného a autentického a sčasti len ďalšími postmodernými nátermi opticky nafukujúcimi celkový rozsah diela.

Autor sa s Ninou zoznámil z pozície staršieho intelektuála z povolania robiaceho dojem na mladšiu študentku svojim slovníkom, povýšeneckou erudovanosťou a predstieraným nadhľadom takým odlišným od všetkého čím oplývali jej rovesníci. A presne tak napísal svoju knihu. On je v nej on a my všetci ostatní sme mladá holka, ktorú chce zbaliť.

Jan a Nina, všetka hra na postmodernu, experimentovanie a intertextualitu bokom, sú ukážkové klišé pózera v čiernom roláčiku hustiaceho v krčme nekonečnú sériu ničneznamenajúcich akademických výrazov, citujúceho Sartra a Camusa, predvádzajúceho svoje intelektuálne perie pred mladým dievčaťom. Ona sa cíti dospelejšia a on, keď ju konečne uhranie, bude môcť mať sex s jej mladosťou. Vo filme Nuda v Brne bola presne taká postava. Jan Němec si ju vo svojej vlastne knihe urobil sám zo seba. Priznávam, že neviem presne odhadnúť, nakoľko popri tom všetkom jeho meta má nad tým celým kontrolu a nakoľko sa mu vlastné ego a obvyklé postupy vymkli pri písaní z rúk. Predo mnou ako čitateľom ho každopadádne nezachránilo ani to, že sa vlastnému snobstvu a manierizmu priebežne vysmieva, ak ho zobrazuje na iných. Neverím mu jeho odstup a už vôbec nie zmysel pre humor a sebairóniu, pripadá mi ako brnenská verzia Michala Havrana.


Možnosti milostného románu, v častiach, keď je naozaj o láske a jednom konkrétnom vzťahu je krásna kniha. Nijak nová, ale dobre napísaná, chcete vedieť ako to bolo. To sa bavíme asi tak o sto stranách zo štyristo. Zvyšok je póza. Ako keby si tým autor hľadal ďalšiu Ninu, ďalšie dievča ohúrené tým čo všetko prečítal, koľko depresívnych citátov o živote vie hocikedy aplikovať, koľko cudzích slov a teórií diskurzu vstrebal, s kým všetkým sa pozná, ako je úžasne nad vecou, nad príbehmi, nad čitateľmi a tak všeobecne vstrebal tragiku života a neváha sa o ňu podeliť. Ako dizertačná práca babrúca okolo postmoderny výborné. Ako román nuda a trojštvrtinová strata času.