Once Upon a Time in Hollywood / Vtedy v Hollywoode

Nový Tarantinov film, na ktorý sme sa všetci veľmi tešili a bol som v deň premiéry kvôli nemu ochotný strpieť aj tri hodiny vo vypredanej kinosále, obklopený peklom v podobe iných ľudí, mi zo všetkého najviac pripomínal filmovú verziu modených amerických románov. Napríklad niečo od Jonathana Franzena alebo Johna Irvinga. Séria precízne vybudovaných back-stories, miestami zdánlivo nesúvisiacich epizód zo života postáv, z ktorých každá divákovi odovzdá jednu, dve podprahové informácie. Napríklad, že kto koho vo filme už videl, kto ako reaguje v nejakom druhu situácií, kto je komu za čo vďačný. Všetky tieto čriepky dve a pol hodiny poctivo zbierané, tak aby sa nič nemuselo explicitne povedať, nakoniec dokonale využité v epickej záverečnej desaťminútovej scéne, ku ktorej to po celý čas smerovalo, ale to divák pochopí, až keď sa vyvalia záverečné titulky. 

Once Upon a Time in Hollywood je príbehom starnúceho herca a jeho kaskadéra na pozadí veľmi (naozaj veľmi) voľne podaných historických udalostí odohrávajúcich sa v Hollywoode v roku 1969. Hlavné úlohy hrajú Leonardo di Caprio a Brad Pitt. S takým obsadením by sa dal sfilmovať aj oveľa horší scenár a stále by to fungovalo, viď nedávny Jarmushov Dead Don't Die, kde nič viac ako slávni herci ani nie je a stále to je zábava. Tarantino by ale podobnú lenivosť na svojej strane asi tak ľahko nedopustil, takže aj svoj najnovší film, tak ako už viackrát v minulosti, spravil ako veľké, do detailov premakané, zábavné kino. Úplné puntičkárske orgie dokonalého remesla!

Aj keď sa sprvu divák stráca v tom, prečo sa pozerá práve na scény, na ktoré sa pozerá, nevadí to. Jednotlivé, v podstate skeče, fungujú vďaka dialógom, hercom a atmosfére aj samé osebe a keď sa to všetko na konci pospája, z veľmi slušného, aj keď zdanlivo rozháraného filmu sa stáva zaslúžené chrochtanie blahom, vrátanie tarantinovho typického estetizovaného násilia, ktoré je tentokrát všetko koncentrované práve v tej záverečnej katarzii. 

Že si to treba ísť do kina pozrieť, to je bez debaty. Nie je to nič také rozprávačsky prevratné ako Pulp Fiction, ani vizuálne orgiastické ako Kill Bill, ale furt to je Tarantino. Povedal by som, že je to jeho najzábavnejší film, v zmysle zábavy ako zabudnutia na okolitý svet, pre ktorý sa chodí do kina s 1500 kalóriami v podobe obscénne veľkého poháru koly a mastného popkornu.