Gösta

Dodnes si pamätám, ako sme niekedy pred 18 rokmi išli z kina z filmu Lilya 4-ever a hovorili sme, že ten režisér s nami ale nechutne vyjebabral. Režisérom bol Lukas Moodysson, Švéd ktorý pred tým spravil roztopašnú komédiu Fucking Åmål (u nás to šlo ako Láska je láska) a po nej nemenej veselý film o živote v hipíckej komúne v 70. rokoch nazvaný Together. Moodysson bol našim úvodom do zábavnej, horskosladkej stránky modernej škandinávskej kinematografie, opak citového vydierača von Triera. No a potom zrazu prišla tá Lila, na ktorú sme išli vo veselej nálade a vykľul sa z toho brutálny film o detskej prostitúcii, beznádeji a odvrhnutých ruských deťoch, z ktorého si dodnes pamätám ako sa po rusky povie "Nechceš lepidlo?". Niežeby to bol zlý film, to vôbec nie, len to bol taký šok, že odvtedy som o Moodysonovi nepočul a je celkom možné, že po tejto skúsenosti už jeho ďalšie filmy ani nemal kto vziať do slovenskej distribúcie.

Keď tu zrazu... Lukas Moodysson sa mi vrátil do života. Zapol som si na HBO nový seriál Gösta pretože som o ňom kdesi zachytil, že je to dobré a opis sľubujúci príbeh mladíka Göstu ako človeka, ktorý sa snaží byť dobručký na všetkých okolo seba, plus pečať škandinávskeho pôvodu dávali slušné šance, že toto môže byť, slovami klasika, vyrobené pre mňa. A veru že aj bolo!

Už počas prvého dielu som si krochkal, že toto je presne to, prečo sme automaticky v deväťdesiatych a nultých rokoch chodili do filmových klubov na všetky nórske, švédske, dánske alebo islandské filmy. Od Adamovho jablka až po Wilbur sa chce zabiť. Nenapodobiteľná poetika  krajín, kde je vkuse zima, poprípade rovno polovicu roka tma, spoločnosť posunutá tam, kde my ešte ani nedovidíme, obrovský zmysel pre sebairóniu, obrazy mesta prirodzene sa preplietajúce s divokou prírodou, zvonivá reč a humor, pri ktorom je od smiechu ku plaču častokrát len pár sekúnd.   Keď sa na konci v titulkoch zjavilo, že scenár a réžia Lukas Moodysson, kruh sa krásne uzavrel. Gösta má všetko z toho.

Robí v meste detského psychológa a je stelesnením moderného liberálneho človeka s pochopením pre všetky životné vývrtky. Zároveň žije v maličkom domčeku uprostred lesa, kam si vzal domov vlastného utečenca. Potom sa mu zrazu na prahu zjaví jeho vlastný otec a za ním v priebehu času ďalší ľudia. Gösta všetkých prijíma, priestor aj atmosféra hustnú, situačný humor sa strieda s vážnymi momentami a všetko je to podané tak, aby divák absolútne rozumel, čo sa odohráva hlavnému hrdinovi v hlave. 

Ak si pamätáte Falling Down s Michaelom Douglasom, tak Gösta je vlastné taká škandinávska verzia podobného príbehu, ale teda s výrazným dôrazom na slovo škandinávska. Na celom dvanásťdielnom seriáli nie je absolútne nič, čo by ste mohli nemilovať. Moodysson, bez toho aby musel robiť nejaké zásadné dejové zvraty, bez toho aby tiekla krv, celú psychológiu pekne potiahol z bodu A do predpokladaného bodu B a je radosť celý tento mierne výstredný sled obrazov sledovať. Ak ste to náhodou už nestihli minulý rok, tak tento rok určite začnite s Göstom.