The Deuce

Vraveli mi ľudia už viackrát, že si mám pozrieť seriál The Wire, pretože je to klasika žánru, ale mňa stále nejako obchádzal. Potom v roku 2015 jeho tvorcovia prišli s ďalším projektom nazvaným Deuce a ešte aj ten ma obchádzal, až kým minulý rok Deuce nepribudla aj druhá séria a ja som konečne pozrel aspoň trailery a zaradil na shortlist. Teraz mám už Deuce za sebou a s previnilým ospravedlnením sa už spätne púšťam aj do The Wire, pretože Deuce sa ukázal byť naozaj vynikajúci kus poctivého a stále dostatočne unikátneho seriálu.

Odohráva sa v uliciach vtedy ešte negentrifikovaného New Yorku. Prvá séria v prvej polovici 70. rokov, druhá na ich konci. Pasáci, prostitútky, všade špina, kriminalita, do toho lepkavé peep show, drogy a všade všetci fajčia. Vynikajúce kulisy aj atmosféra, človek pri pozeraní tu špinu normálne cíti za nechtami. Osobitosťou Deuce, okrem skvelých hercov, je však samotné rozprávanie. Ako keby sa kamera len tak náhodne ponárala do životov postáv v autentických situáciách, dlho človek vlastne ani nevie, ktoré postavy majú byť hlavné a vlastne po celý čas ani nie je úplne zrejmé, čo je hlavná zápletka. Nedá sa povedať, že je to seriál o takej a takej a vražde, alebo seriál o policajtoch starajúcich sa o zdevastovaný okrskok, alebo seriál o prvopočiatkoch pornografie. Lebo je to o tomto všetkom, ale stále len onou formou ponárania sa do dialógov, bez toho aby zlomové momenty vyzerali zlomovo vo chvíli, keď sa dejú. Rozprávanie na jednej strane ide v klasickej dramaturgickej štruktúre, na druhej strane však takmer výhradne pracuje s drobnokresbou, ako keby ani nesmerovalo z bodu A do bodu B, body A a B sa len tak mihnú popri iných veciach a ich dôležitosť je jasná, až v spätnom pohľade. 

Vôbec netuším, ako sa dá niečo také komplexné, tak dokonale napísať, aby sa všetko podstatné len tak mimochodom vynorilo v dialógoch o každodenných veciach. Také tie klasické veci, ako že každá zbraň, ktorá sa objaví na scéne musí aj vystreliť tú vôbec nefungujú. Kopukrát sa objaví náznak zápletky, aká by iný seriál kompletne pohltila, ale tu je to len tak medzi rečou, na dokreslenie atmosféry. Kamera a scenár viac ako udalosti sledujú ľudí a funguje to absolútne úžasne. Jediné čo to vyžaduje je pozornejší divák, než pri inej porovnateľnej produkcii. Veľké vety nemusia znamenať nič, hocijaká malá sa môže časom ukázať prevratná. Na Deuce je super, že potom si môžete videné prehrávať vo vlastnej hlave a spoločne s postavami premýšľať čo ktorá udalosť znamenala a čo by mohlo byť ďalej, ako keby sa to dialo priamo vám. 

Dve série, dokopy nejakých 15 hodín padli bez mihnutia oka. Idem sa naplno ponoriť do The Wire, ktorý má sérií už päť, čiže keby sme sa nejaký čas nevideli, tak som zamotaný tam.