Laundromat

Hrá v tom Meryl Streep, Gary Oldman, Antonio Banderas, Sharon Stone a aj tak to nie je bohvieaký film. To už chce troška aj talent, aby sa také niečo, s takým obsadením, s takým rozpočtom a ešte aj s takým renomé samotného režiséra podarilo tak krásne pokaziť. Tým režisérom je Steven Sodenbergh a toto celé ide pravdepodobne na jeho hlavu. Sodenbergh, ktorý má za sebou aj komerčne úspešné a remeselne perfektné veci typu Ocean's Eleven a rozhodne už veľakrát ukázal, že rozumie tomu ako prerozprávať príbeh, v prípade svojho najnovšieho filmu Laundromat prišiel s čudnou nesúrodou zmesou viacerých neukončených plánov, nepochopiteľných skokov v rozprávaní, vcelku podareného výsmechu a zároveň povrchného moralizovania. Chaotický scenár, ako keby bez akejkoľvek dramaturgie, nezachraňujú herci ani atraktívna aktuálna téma. 

Laundromat by mal byť film inšpirovaný nie tak dávnou kauzou Panama Papers a účtovníckej firme Mossack - Fonseca, ktorá so svojimi státisícami schránkových firiem založenými v prospech bohatých, daneoptimalizujúcich klientov z celého sveta, stála v strede celého zemetrasenia s globálnymi dôsledkami. Prekvapivo je to komédia a nie detaily zločinu rozkrývajúca dráma v štýle filmu Spotlight. Dokonca to nie je ani voľná, efektne nakrútená parafráza akou bol Vlk z Wall Street, aj keď možno práve na tento film sa Laundromat svojim prihováraním sa hlavných zloduchov do kamery, polopatistickým vysvetľovaním komplikovaného sveta off-shore spoločností, daňových rajov a nastrčených bielych koní mohol Laundromat najviac podobať. Lenže Laundromat nedrží pokope. Najskôr začne ako príbeh obyčajnej ženy, ktorej podvodnícky systém akože-poisťovní odmieta vyplatiť zaslúženú poistku, potom sa tam kdesi mihnú nejakí Rusi skupujúci investičné nehnuteľnosti, do toho mikro príbeh jedného z bielych koní niekde v Paname a zrazu, švác, dvadsaťminútová pramálo súvisiaca odbočka do Činy a jej skorumpovaného socializmu, alebo čo to tam tí červení otrokári vlastne prevádzkujú a potom sa vraciame k nejakému vraj poctivému americkému podnikateľovi, o ktorého podnikaní sa nedozvieme nič, ale zato sa riešia jeho problémy s manželským životom a nespokojnou dcérou. Pospájané by to asi mohlo byť práve Mossacom a Fonsecom, ktorých si Oldman s Banderasom vystrihli očividne s chuťou, ale sú to také oslie mostíky, že ani komendiálny žáner nedokáže prekryť absurdnosť toho celého. 

Chápem, že kdesi v pôvodných úmysloch bolo povedať nám o Panama Papers, o zlých boháčoch ukrývajúcich svoje majetky pred zdanením, o zlom globálnom politickom systéme a to všetko spôsobom, ktorý bude vtipný a ľahko zrozumiteľný, ale, žiaľbohu, nepodarilo sa. Ani jedno z toho, hádam len s výnimkou, že film je občas naozaj vtipný, aj keď takto spätne ťažko povedať, či som sa smial tam, kde to tvorcovia zamýšľali. Tak nejako je celkový dojem, že ani sám režisér nielenže netušil, čo chce vlastne povedať, ale očividne ani sám nerozumel systému, ktorých chcel v divákových očiach zosmiešniť. Záverečná ultramoralizátorská a naozaj banálna až hlúpa scéna, ktorá vyzerá, ako zúfalá dokrútka v poslednej chvíli, keď zistili že predchádzajúca hodina a pol vôbec nedáva zmysel, je toho najlepším dôkazom. A ešte aj vyzerá, akoby si scenáristi pri nej nechali radiť od Ľuboša Blahu.

Celý Laundromat mi zo všetkého najviac pripomína novinárske žánre, v ktorých sa na expertné veci ohľadom súdnictva, financií, vyšetrovania a tak podobne novinári pýtajú trebárs Richarda Stankeho, Zuzany Fialovej alebo iných hodnotovo spriaznených osobností z umeleckého sveta. A z ich odpovedí síce zaznieva, že na emočnej úrovni cítia tú neprávosť, ktorá sa stala, ale reálne o tom vedia len to, čo pochopili z tých istých novín, o detailoch netušia nič a tak sa kvetnato a štylisticky pekne vyjadria aké je to celé hrozné, ale keďže netušia o čom presne vravia, ani do toho nevidia, nakoniec vlastne nič nepovedia, čiže ste pri čítaní ankety úplne zbytočne stratili 5 minút života. V prípade tohto filmu hodinu a pol pozerania.