Orange is the new black

Orange is the new black (naše domáce alternatívne názvy: Lezby vo väzení a Orindž is d ňú Biľak) dal tento rok von piatu sériu. To máte 5 krát 13 hodinových častí, čiže 65 hodín pozerania a teda je namieste otázka, či sa do toho vôbec pustiť. Jednoduchá odpoveď znie, že áno. Poctivá odpoveď musí nutne začínať slovami "Áno, ak..."

Takmer celé sa to odohráva v ženskej väznici, úvodná premisa je, že do nej, medzi obvyklú väzeňskú klientelu, zavrú biele vzdelané, bohémsko-buržoázne dievča z vyššej strednej triedy, čiže niečo ako keby zrazu musel Michal Havran nastúpiť do Leopoldova. Väčšina prvej série je následne o tom, ako sa ona vyrovnáva so svojim novým biotopom, učí sa jeho pravidlá a za pochodu prehodnocuje svoje dovtedajšie informácie o svete a ľudských bublinách. Piper sa volá to dievča a nejaká skutočná Piper bola inšpiráciou aj poradkyňou pri tvorbe seriálu. Na veľké šťastie celého podniku, jej príbeh pomerne rýchlo ustúpi do pozadia a rozpustí sa vo svete tvorenom cca desiatimi inými hlavnými postavami. 

Niekde v okolí polovice druhej série si uvedomíte, že sa z OITNB stala soap opera. Scenáristi postavili svet, naplnili ho veľmi pestrými postavami a potom už len rozvíjajú dejové linky, ako sa im zachce, tak aby sa im jednotlivé sezóny pekne oddeľovali medzi sebou a na konci každej vcelku zákerne vyrobili strašné očakávania, ako sa to pohne v tej nasledujúcej. Tento princíp vie byť pre niekoho veľmi otravný, lebo tušíte, že toto môže ísť do nekonečna, až kým Netflix ako producent nestopne peniaze. Na druhej strane, je to skvele napísaná soap opera. 60+ hodín filmu by už stačilo na precízne vykreslenie charakteru aj Larsovi von Trierovi a tuto to odsýpa, mení a prelína sa dychberúcim tempom, takže to nie je nuda. Je to taký ten druh pozerania, že ok, kŕmte ma tým, budem sa baviť, ale nemôžete čakať, že to budem brať smrteľne vážne, lebo je mi jasné, že všetko v tom seriáli prispôsobujete tomu, aby som pozeral ďalej a nie nejakým väčším dobrám prinášaným na oltár umenia a/alebo ideálu občianskej spoločnosti.

Tomu je prispôsobený aj elementárny fakt, že ani po piatich sériách neviete, či je to komédia, dráma, fraška, sociálna sonda alebo čo vlastne. Nie je to nič z toho a je to všetko zároveň. Aj keď z môjho pohľadu je tam viac smiešneho ako vážneho, sú očividne aj ľudia, ktorí to vnímajú presne naopak. Že je to scenáristická liga majstrov, na tom sa zhodnú viac menej všetci.

Okrem inteligentnej zábavy je ďalším pozitívom, že sa naučíte hrozne veľa o americkej popkultúre a reáliách, zdokonalíte v angličtine, podporíte základy španielčiny a o prízvukoch vám to dá viac ako desať semestrov tematického štúdia. Tiež pri tom len tak mimochodom utrúsite strašné množstvo vtipných rasistických poznámok a hrozne veľa iných rasistických dissov sa naučíte, takže sa potom budete mať za čo naoko hanbiť pred zvyškom kaviarne. 

Ak toto všetko vezmete do úvahy, začnite to pozerať. Keď tak už spravíte, budete tomu musieť dať šancu aspoň prvé dve série, lebo len prvá je málo na to, aby ste zistili, či vás to bude baviť alebo nie. Prvá séria je to, čomu sme na filozofii hovorili terminologický proseminár, potom už ide seriózne učivo. Je to typický binge watch, dáte tri - štyri diely naraz a ani neviete ako, sú tri hodiny v noci, ráno vstávate do práce, ale ešte dva diely prihodíte. Lenže keď vás na druhý deň ráno rozospatého prejde električka a vy budete už šiesty týždeň ležať v nevyvetrateľnej nemocnici so zlomenou panvou a pýtať sa sám seba, či práve tento seriál stál za to všetko, asi si odpoveďou nebudete až tak celkom istý. Ale aj tak to samozrejme dopozeráte. Jedine že by v nemocnici nebolo wifi.